KOMÁRNO - HOME PAGE
Komárno | Dávna história | Nová história | Geografia | Flóra | Fauna | Kúpele | Kultúra | Pamiatky | Pevnosť | Celementia | Významné budovy | Pamätníky | Alžbetin most | Kostoly

HLAVNÁ PONUKA

Komárno
Dávna história
Novodobá história
Geografia
  - Flóra
  - Fauna
  - Kúpeľné mesto
Kultúra
Historické pamiatky
  - Pevnostný systém
  - Celementia
  - Významné budovy
  - Pamätníky
  - Alžbetin most
  - Kostoly a viera
 
 

REKLAMA

 

KONTAKTY

Kultúra a spoločnosť -
Úrady a inštitúcie -
Školstvo -
Banky -
Mesto -
Web -

 

 

 KOMÁRNO

erb mesta Komárno Mesto Komárno leží na južnom Slovensku pri brehu Dunaja a zároveň pri štátnej hranici s Maďarskom. S našim južným susedom ho spája most Sv. Alžbety v ktorého strede je línia štátnej hranice. Samotné mesto je predstavené ďalej na týchto stránkach.
 

 

 EDITORIAL

Vitajte na týchto stránkach. Práca na nich sa zastaví až keď zmizne tento text. Pracujeme na dopĺňaní sekcií a fotografií z miest, ktoré ešte nie sú nafotené. Ďakujeme za pochopenie.
 

 

 NEPREHLIADNITE

cestovanie - cestovateľský server Cestovanie.biz server o cestovaní - nájdite si aj vy témy, ktoré vás zaujímajú. Cestujte očami po zaujímavých miestach aj vy a prejdite si niektoré zaujímavé miesta prostredníctvom webu

 
 

 

   HISTÓRIA KOMÁRNA
Hoci sa Komárno môže chváliť skvelou strategickou polohou, osídlenie ľavého brehu Dunaja nebolo celkom jednoduché. Nestály riečny breh, nevhodné pôdne podmienky, povodne a kolísanie výšky dunajských vôd zapríčinili, že v tomto úseku Dunaja vznikli iba dve významné mestá - Komárno a Štúrovo, ktoré leží na sútoku Dunaja a Váhu, na brode, akých bolo cez Dunaj niekoľko.

Napriek tomu, že v Komárne objavili archeologické nálezy z neolitického obdobia (sídlisko želiezovskej kultúry), eneolitického obdobia (kanelová keramika), zo staršej doby bronzovej (severopanónska kultúra) a hodnotné nálezy po Keltoch, toto územie bolo súvisle osídlené až oveľa neskôr.

Od konca 4. storočia pred n. l. postupne osídľovali územie Zadunajska Kelti, ktorí vytvorili niekoľko sídlisk aj v okolí ústia rieky Váh. Materiálna kultúra Keltov sa nápadne odlišovala od výrobkov domáceho obyvateľstva žijúceho tu od staršej doby železnej. Niesla znaky civilizácie, ktorá sa vyvíjala v dotyku s južnými kultúrami, najmä kultúrou etruskou a gréckou. Na mieste keltského sídliska vznikol rímsky vojenský tábor a mesto - Brigetio, keď Rímska ríša v 1. stroročí n. l. rozšírila svoje hranice až k Dunaju. Na novopodmanenom území Rimania vytvorili provinciu Panonia, ktorú proti útokom barbarom zo severu chránili reťazou vojenských táborov menších opevnení a strážnych veží, vybudovaných pozdĺž Dunaja. Na území dnešného Komárna nevzniklo rímske opevnenie. Toto územie oddeľoval v tom čase od Rímskej ríše Dunaj a od teritória barbarských kmeňov Váh, ktorý mal široký, splavný tok. Čoraz silnejšie útoky barbarských kmeňov od konca 4. storočia postupne vytlačili Rimanov z Panonie.

Po nich sa vo včasnom stredoveku - podľa svedectva archeologických nálezov - v priestore Komárna dlhší čas zdržiavali Avari. Títo kočovníci, pochádzajúci zo Strednej a Vnútornej Ázie, od roku 568 skoro za 250 rokov ovládli Karpatskú kotlinu. Z tohto obdobia sa našlo na území Komárna 8 pohrebísk. Na základe mimoriadne bohatého nálezového materiálu týchto pohrebísk, veľkého počtu jazdeckých hrobov a pohrebných zvykov možno predpokladať, že v neskoro avarskom období bolo územie Komárna jedno zo strategicky dôležitých vojenských stredísk Avarov.

Niekoľko rokov po rozpade Avarskej ríše sa silnejúce moravskoslovenské kmene pokúsili podmaniť Frankmi neobsadené avarské územia, ba napadli aj zvyšky Avarov, ktoré sa uchýlili pod ochranu Frankov (r. 811). Od 60 rokov 9. storočia sa bojov medzi Frankmi a moravskými slovanmi zúčastnili ako spojenci raz jednej, raz druhej bojujúcej strany aj bojové oddiely Maďarov a na konci storočia prichádzajú maďarské a k nim pridružené kmene do Karpatskej kotliny, ktorú potom postupne ovládli. V 10. storočí však došlo k veľkým zmenám vo vlastníctve jednotlivých častí územia osídľovaného maďarskými kmeňmi. V priebehu 10. storočia sa v okolí ústia rieky Váh usadil rod vojvodcu Ketela, ktorý mal letné sídlo v Ketellaku, v severozápadnej časti pohoria Bakony a vytvoril svoje zimné sídlo pri sútoku Dunaja a Váhu, ktoré jeho syn Alaptolma opevnil. Toto opevnené, ohradené miesto sa v čase utvárania uhorského feudálneho štátu stalo strediskom Komárňanského komitátu.

Prvú zmienku o usadlosti nachádzajúcej sa na území dnešného Komárna možno nájsť v listine, ktorou v roku 1037 kráľ Štefan daroval jarmočný a prievozný výťažok usadlosti kláštoru v Bakonybéli. Cenným historickým prameňom v dejinách mesta je listina kráľa Gejzu z roku 1075, ako aj darovacia listina kráľa Bélu IV. Folwyneho z roku 1245, ktorá obsahuje údaje o prvom významnejšom opevnení počas tatárskeho vpádu. Po ústupe Tatárov kráľ Béla IV. podporoval rozkvet stredovekých miest, aby sa mohol opierať o silnejúce meštianstvo. V krátkej dobe udelil 25 mestám značné výsady, medzi nimi v roku 1265 i mestské práva Komárna, ktoré vzniklo zlúčením troch osád: Villa Camarum, Villa Kezw a Villa St. Andreae. Obec Komárno Béla IV. daroval comesovi Walterovi. Obyvatelia Komárna mali také isté práva ako obyvatelia Budína. Comesovi Walterovi bol odovzdaný hrad a k nemu patriace majetky v roku 1268. Listina vyhotovená pri tejto príležitosti podrobne popisuje majteky patriace hradu. Z nej sa dozvedáme, že na západ od Komárna ležala "Villa Sancti Andreae",
pravdepodobne rybárska osada, vybudovaná okolo kostola sv. Ondrea, ochrancu rybárov. Bán Tomáš, správca Bratislavskej, Nitrianskej a Komárňanskaj stolice vo svojej privilegiálnej listine, udelenej v roku 1277 obyvateľom t. j. mestu udelil ďalšie výsady. Obyvateľov mesta oslobodil spod súdnej právomoci správcu hradu a stolice, dostali právo zvoliť si sudcu zo svojich radov, platiť daň z pozemku v dvoch častiach, na Juraja a na Michala, mohli slobodne rozhodovať o svojom majetku, ak ostali bez dedičstva, mohli ich použiť ako poslov len na príkaz kráľa, dostali právo kosiť za Váhom seno a trstinu a platiť desiatky v narturáliach v dohodnutom čase vyberačom
desiatkov.

V nasledujúcom roku sa vlastníkom hradného panstva, a tým aj Komárna stala rodina Čákovcov. Roku 1278 palatín Matej Čák potvrdil výsady mesta, podobne aj jeho vnuk Matúš Čák Trenčiansky svojou listinou vydanou roku 1307. Kráľ Róbert, ktorý od Matúša Čáka získal späť Komárno iba po dvojmesačnom obliehaní v novembri 1317, rozšíril výsady občanov mesta právami, podľa ktorých sa vo svojich sporoch mohli odvolať k taverníkom a ku kráľovi a nikde v krajine neplatili mýto. Výsady mesta neskôr potvrdila Skráľovná Mária, kráľ Žigmund, Ján Hunyadi, kráľ Ladislav V., ktorý sa narodil v Komárne a Matej Korvín, ktorý roku 1489 daroval mestu statok Warkezew, predtým patriaci hradu. Panovanie Mateja Korvína prispievalo významnejšie k rozmachu mesta. Výsady mesta prispeli k rozvoju stredovekého Komárna. Hlavným kostolom mesta bol kostol sv. Ondreja, svoj kostol a kláštor tu mali aj dominikáni, ktorí sa tu usadili začiatkom 14. storočia.

Stredoveké Komárno sa rozvíjalo najmä za panovania Mateja Korvína, ktorý dal v komárňanskom hrade vybudovať renesančný palác. Tento palác i ostatné boli žiaľ v dobe tureckých vojen zničené. Vybudoval tiež kráľovskú dunajskú flotilu, ktorej hlavnou základňou sa neskôr, v čase protitureckých bojov, stalo práve Komárno. Po bitke pri Moháči, v novembri 1526 komárňanský hrad i mesto obsadili vojská Jána Zápoľského, ktorého zvolili v Sékesfehérvari za uhorského kráľa. Obyvatelia sa prvýkrát stretli s tureckými hordami v roku 1529, keď Sulejman tiahnuc proti Viedni znenazdajky zaútočili na mesto. Ťažkými delami odstreľovali a keď na druhý deň nenarazili na žiadny odpor, vtrhli do pevnosti. Tu už nenašli nikoho, hradné vojská, nemeckí žoldnieri v nočných hodinách opustili potajomky hradby a obyvateľov zanechali na nemilosť Turkov. Sulejman pokračoval v postupe smerom na Ráb, takže sa žoldnierI bez obáv vrátili a žili tu ďalej na úkor miestneho obyvateľstva. Trvalá prítomnosť Turkov v Budíne a ich neustále sa opakujúce útoky na okolité mestá znovu upriamili pozornosť na vojensko-strategický význam Komárna. Komárňanský hrad sa v dôsledku neustálych opevňovacích prác čoskoro stal najsilnejšou pevnosťou krajiny. Po roku 1547, keď sa Ostrihom stal strediskom najbližšieho tureckého sandžaku sa neustále opakovali turecké výpady na okolité usadlosti. Roku 1551 Turci napadli aj Komárno, ale delá pevnosti a Tarnóczyho násadníci útok odrazili. Roku 1555 sa na príkaz kráľa začalo zemnými valmi a hrádkami zosilňovať samotné mesto. V tom istom roku Turci napadli mesto, ale bez úspechov.

Roku 1580 sa rozšíril chotár mesta, keď po vymretí rodiny Farkašovcov kráľ daroval Komárnu statok zvaný Telek pod iným názvom Bene. Takto vybudované mesto bolo počas 15-ročnej vojny úplne zničené. Sínanove mohutné vojsko po dobytí Rábu v októbri 1594 zaútočilo na Komárno. Obrancovia pevnosti mesto nemohli ubrániť proti presile tureckej armády, preto ho zapálili. Väčšina obyvateľstva sa pred Turkami uchýlila do opevnenej Trnavy. Delá obliehajúceho Sínana spustošili
celé mesto a úplne zničili i renesančné paláce, ktoré dal vystavať kráľ Matej. V tureckom tábore vypukla epidémia a preto boli nútení ustúpiť. Komárno odrazilo a prežilo najväčší turecký útok. Návrat obyvateľstva do vypáleného mesta sa pretiahol na niekoľko rokov. Roku 1604 postihla Komárno morová epidémia, ktorá si vyžiadala mnoho obetí. Za protihabsburského povstania Bocskaiho komárňanskí násadníci a husári i časť mešťanov sa pridala k povstalcom. Kapitán sa so svojimi nemeckými žoldniermi uzavrel v pevnosti. Komárňančania, ktorí sa pridali k povstalcom, zapálili mesto a jeho značná časť opäť vyhorela. Vojenské akcie na území Komárňanskej župy trvali až do roku 1606, keď bol uzavretý Žitavský mier, podľa ktorého sa z územia župy dostalo do správy Turkov. Táto mierová zmluva bola však relatívna, lebo Turci neustále pokračovali v obsadzovaní ďalších usadlostí. Roku 1610 sa v meste usadili poddaní, ktorí ušli z územia Turkami obsadenej Tolnianskej stolice.
Mesto bolo spoločne riadené zástupcami troch stavov: občianskeho, šľachtického a vojenského. Nový urbár, ktorý dal vyhotoviť hlavný kapitán Reiffenberg pevnosti roku 1616 znamenal pre obyvateľov mesta nové ťarchy. Roku 1620 dal Reiffenberg podpáliť mesto. Komárno opäť zničili plamene. Ďalšie škody spôsobili veľké povodne v rokoch 1635 a 1637, ktoré poškodili aj pevnosť. Ťažko skúšané mesto sa stalo rušnejším počas rokovaní s Turkami o prvom a druhom szonyskom mieri, keď sa tu zdržiavali vyslanci rokujúcich strán. V čase protihabsburského ťaženia sedmohradského kniežaťa Juraja Rákocziho I. v roku 1646 viedenský dvor dal obnoviť mestské hradby. Tieto stavebné práce sa pretiahli do roku 1650. Kým bol vybudovaný Nový hrad turecké nebezpečie skoro pominulo. Roku 1684 boli oslobodené Štúrovo a Ostrihom, roku 1685 vytlačení Turkovia z Budína a v roku 1686 už Komárnu nehrozilo turecké nebezpečie. Boje v okolí Komárna prebiehali len v období protihabsburského povstania. Mesto však naďalej veľa trpelo pre svojvôľu veliteľov pevnosti, preto v apríli 1692 sa obrátili k cisárovi so žiadosťou o potvrdenie svojich privilégií a o udelenie titulu a práv slobodného kráľovského mesta.

Získanie titulu mesta zmaril zákrok Zichyovcov, ale Leopold I. svojou listinou z 2. októbra 1692 povolil obyvateľom Komárna, aby sa splácaním ročnej dane 418 forintov vykúpili spod povinnosti voči správe pevnosti. Kuruci F. Rákocziho II. pod vedením Berecsényho sa už v roku 1703 priblížili k mestu a chystali sa naň zaútočiť. Podarilo sa im však odvolať rozkaz na útok proti Komárnu a tak zachrániť mesto pred zničením. Od januára 1710 však mesto bolo opäť ohrozené morovou epidémiou, ktorej podľahla asi tretina obyvateľov Komárna. Kuruckú vojnu a veľkú morovú epidémiu pripomína Trojičný stĺp, postavený v roku 1715 na vtedajšom hlavnom trhovisku mesta. Mesto sa stalo jedným z najvýznamnejších stredísk remesiel a obchodu v krajine. Vďaka výhodnej polohe sa Komárno v 18. storočí stalo najvýznamnejším strediskom obchodu s obilím a lodnej dopravy v Uhorsku. V dôsledku rozkvetu obchodu a remesiel sa rýchlo rozvíjalo i samotné mesto, ktoré počtom sa obyvateľov už v prvých desaťročiach 18. storočia stalo jedným z najväčších a najľudnatejších miest vtedajšieho Uhorska. Začiatokom 18. storočia v meste jestvovala aj tlačiareň, v ktorom sa zhotovoval Komárňanský kalendár. Roku 1718 veľký požiar zničil 280 domov mesta, preto správa pevnosti vypracovala protipožiarne predpisy. Po požiari v roku 1718 bola vybudovaná radnica na mieste, kde stojí dodnes. V prvej polovici 18. storočia malo mesto aj poštovú stanicu na pravom brehu dunaja, kde zastavovali poštové vozy premávajúce medzi Budínom a Viedňou. Na pravý breh premávala kompa, neskôr sa medzi pravým brehom a dunajským ostrovom zriadil kyvadlový prevoz a ostrov s mestom bol spojený pontónovým mostom. Cez Váh premávala kompa. Roku 1743 sa mesto opäť uchádzalo o získanie titulu slobodného kráľovského mesta, keď si predtým za 14 tisíc forintov zabezpečilo priazeň a podporu veliteľa pevnosti kniežaťa Hildburghausena. Tieto snahy dosiahli svoj cieľ až za panovania Márie Terézie, ktorá 16. marca 1745 povýšila Komárno na slobodné kráľovské mesto. Z tohto obdobia sa zachovala mapa, ktorá znázorňuje rozhranie medzi územím mesta a pevnosti. V meste prekvital
hlavne obchod s drevom a obilím, prevažní obchodníci boli Srbi, ktorí sa semuchýlili pred tureckou expanziou na Balkáne. Nastal ďalší rapídny rozvoj Komárna. V meste sa budovali prepychové domy, zemianske kúrie. Tento sľubný vývoj bol prerušený silným zemetrasením 28. júna 1763. Otrasy si vyžiadali stovky obetí, 279 domov a 7 kostolov sa premenilo na rozvaliny a 785 domov bolo značne poškodených.

Obyvatelia sa ešte nestihli spamätať z jednej katastrofy, keď ich 26. mája 1767 zasiahol požiar, ktorý vyše 2000 obyvateľov nechal bez prístrešia. roku 1768 mesto navštívil cisár Jozef II., ktorý po prvom zemetrasení a dvoch požiaroch našiel mesto v žalostnom stave. Keď roku 1783 dostal správu o druhom najväčšom zemetrasení v histórii mesta a zničení pevnosti, navrhol, aby mesto vybudovali na pravej strane Dunaja, na mieste terajšieho Komáromu. Obyvatelia však napriek častým pohromám neboli ochotní opustiť svoje staré sídlo a preto postavili mesto na pôvodnom mieste. Celý pevnostný systém sa tak poškodil, že viac desaťročí nemohol slúžiť svojmu účelu.

Ťažký údel stihol mesto aj v dobe napoleónskych vojen. V rámci ďalšieho opevňovania hradu a mesta a budovanie tzv. Palatínskej línie, pevnostného systému obopínajúceho polkruhovité mesto od Dunaja po ústie Váhu v dĺžke 6 km, bola pre armádu vyvlastnená a zbúraná najstaršia časť measta. Aj napriek napoleónskym vojnám nastáva v meste rozkvet. Veľké pracovné príležitosti a prítomnosť početných vojsk privábil do mesta veľa ľudí, rozličných obchodníkov a remeselníkov. Život tu bol najrušnejší roku 1809, keď tu sídlil celý generálny štáb armády a zdržiaval sa tu aj celý cisársky dvor. Komárno, ktoré v prvej polovici 19. storočia bolo jedným z prekvitajúcich hospodárskych a kultúrnych centier Uhorska, po porážke maďarskej buržoáznej revolúcie začalo upadať. Ohromné škody spôsobil obyvateľom mesta požiar, ktorý vypukol 17. septembra 1848 a zničil celý stred mesta, niekoľko lodí a vodných mlynov na Dunaji. Mesto bolo ťažko postihnuté aj viacmesačným obliehaním cisárskymi vojskami v roku 1849, ale pod vedením maďarských revolucionárov a pod vedením generála Klapku sa vzdalo ako posledné. Mesto sa zmenilo na rumovisko. Ešte v roku 1807 bola založená účastinná spoločnosť na poisťovanie lodí - prvá svojho druhu na území Uhorska, ale keďže rozvojom železničnej dopravy význam lodnej dopravy v druhej polovici 19. storočia klesal, zanikla táto spoločnosť a upadol aj obchodný význam mesta. K úpadku Komárna v danom období prispel aj vojenský charakter mesta. Silné mestské hradby poskytovali možnosť obrany a obyvateľom dávali pocit istoty, ale v druhej polovici 19. storočia sa už stávali brzdou rozvoja mesta, do ktorého sa dalo vchádzať iba cez tri brány (smerom do Bratislavy, od Kolárova a od Nových Zámkov), prípadne od Dunaja, čo sťažovalo dopravu i obchod. Pri mestských bránach sa platilo clo, ktoré zdražovalo privážaný tovar. V rokoch rakúskeho absolutizmu sa tu budovali hlavne vojenské
objekty. Po dostavbe sa Komárno stalo strategickou vojenskou základňou Rakúsko Uhorska. Samotné mesto sa však iba pomaly vymaňovalo z ruín a stratilo svoj predošlý hospodársky význam i popredné postavenie medzi mestami krajiny. Príčinou boli aj povodne (v rokoch 1850, 1876, 1880), požiar v roku 1858 a cholerové epidémie v rokoch 1866, 1873. Mesto sa začína pomaly skrášľovať iba po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 a až po roku1890 sa tento proces zrýchľuje, k čomu prispeli aj zákony podporujúce rozvoj priemyslu a vývoj kapitalistického systému hospodárenia, ako aj pripojenie obce Újszony ku Komárnu. Postupne sa zlepšovali možnosti železničného i cestného spojenia mesta so vzdialenejšími oblasťami krajiny, v meste bolo založených niekoľko menších priemyselných podnikov a niekoľko inštitúcií, ktoré podporili rozvoj mesta. Roku 1891 bolo v meste 9 hotelov, 18 hostincov s jedálňou a 11 vinární. Na prelome storočia bol vybudovaný najexkluzívnejší hotel a kaviareň Grand. Po vyrovnaní sa v meste zriadilo aj viacero nových štátnych úradov a vzniklo niekoľko peňažných ústavov, ktorých umiestnenie si vyžadovalo výstavbu nových budov. Prvá komárňanská sporiteľňa dala postaviť pri radnici dvojposchodový nájomný dom (dnes budova polikliniky). Ďalšími sporiteľňami boli Ľudová banka, Komárňansko - vidiecka banka a sporiteľňa Koruna. Od roku 1870 sa pomaly mení aj výzor komárňanských ulíc i celého mesta. V uliciach centra sa budujú kanály, vydlážďujú sa väčšie ulice, budujú sa chodníky, vymedzili sa miesta na skládku smetí, pouličné lampy svietia na petrolej (od roku 1807 svietili na rastlinný olej) plynové osvetlenie sa zaviedlo v roku 1901. Koncom 19. storočia došlo k určitým zmenám aj v mestskej doprave. Okrem fiakrov premávali aj omnibusy, vybudovalo sa niekoľko sociálnych a zdravotníckych zariadení. Roku 1896 sa vybudovali mestské parné kúpele a začali sa prípravné práce k výstavbe novej mestskej nemocnice.
 


erb mesta Komárno Všetky práva vyhradené © 2009-2010   MESTOKOMARNO.com neoficiálne stránky mesta Komárno  - kontakt: komarno*cestovanie.biz
Zakazuje sa akákoľvek ďalšia reprodukcia a kopírovanie obsahu, linkovanie na súbory a iné poškodzovanie autorských práv. Akékoľvek iné využitie obsah okrem informovanosti pre vlastné použitie a akúkoľvek ďalšiu distribúciu, sa zakazuje. All right reserved, all uses of published materials are prohibited. Any next distributions and reproduction of any materials without knowledge and agrees of authors is prohibited.